Príbehy CreditCallu: Táňa Micaľuková, koordinárka Linky pomoci

Táňa Micaľuková, jej staršia sestra a mladší brat sa narodili na západnej Ukrajine rodičom, ktorých korene boli pôvodne na Slovensku. Stará mama pochádzala zo Slovenska, no počas druhej svetovej vojny ako novorodenec so svojimi rodičmi ušli do bezpečia na Ukrajinu. Žili v ukrajinskom meste Luck, približne 400 km severne od hraníc, kúsok od Poľska. Postupom rokov Slovenská republika v rámci programu návratu vojnových vysťahovalcov oslovila Táninho otca, či by mal s rodinou záujem vrátiť sa na Slovensko. Trvalo celý rok, kým sa rodina rozhodla k návratu a ďalšej budúcnosti v inej krajine. Malá Táňa mala 6 rokov a začala navštevovať novú školu pri dedinke Podhorany, pod Tatrami.

Tánička, tvoj príbeh je veľmi zaujímavý, povedz nám o sebe viac prosím.

Volám sa Táňa, mám 31 rokov a teda už 25 rokov žijem na Slovensku. Zmena a presťahovanie sa na Slovensko boli pre mňa, moju mamu a súrodencov veru ťažké, dlho sme si zvykali, museli sme sa naučiť nový jazyk, spoznať nové prostredie, nových spolužiakov, kamarátov. Ako sa hovorí „nechať minulosť za sebou“. Dopadlo to dobre :), dnes by sme nemenili, sme tu šťastní. Ja mám už svoju rodinu, svoje zázemie, skvelého muža a dve krásne dcérky.

Vrátim sa však ešte trocha späť. Vyštudovala som Strednú priemyselnú školu stavebnú, pre dievča možno menej tradičný technický obor. Chcela som sa stať  interiérovou dizajnérkou, rozhodla som sa pre vysokoškolské štúdium v Bratislave. No najprv som si musela našetriť trochu peňazí. Urobila som si opatrovateľský kurz a odišla som za prácou do Rakúska, dva roky som sa starala o seniorov. Po návrate som si podala prihlášku na vysokú školu.

Po náročnej opatrovateľskej práci a pred novým štúdiom sme sa kamarátkami rozhodli stráviť leto v Grécku na brigádach a trochou relaxu. Posledné prázdniny sa vydarili a natiahli až na tri roky, spoznala som sympatického Gréka :). Vzťah nám bohužiaľ nevyšiel, už aj s dcérkou som sa vrátila k rodičom, ktorí mi veľmi pomáhali. Po návrate som sa zamestnala v Ľubici pri Kežmarku, v Centre sociálnych služieb, kde pracovala aj moja mama, takže sme si mohli tak nastaviť služby, teda aj o ročnú dcérku bolo postarané. Absolvovala som viacero kurzov pre vykonávanie práce inštruktorky rehabilitácie. Zároveň sa mi zišli aj moje predchádzajúce opatrovateľské skúsenosti. Pracovala som s deťmi s rôznym stupňom mentálneho postihnutia. Mala som na starosti rozvoj týchto detí, ktoré v tomto celoročnom centre žili, nakoľko väčšiny detí sa ich rodičia vzdali práve pre ich postihnutie. Učili sme sa spolu variť, vyžehliť si, dokázať sa postarať samé o seba, s niektorými aj naučiť sa cestovať, niektorí sa zase dokázali zamestnať, proste byť maximálne sebestační. Týmto sme ich pripravovali na tzv. podporované bývanie, kde žijú síce sami v izbách, bytoch, no stále majú k dispozícii dohľad a prípadnú pomoc. Pracovala som tam približne 3 roky. Takto mi to život nejako zariadil, neplánovane, že som sa dostala do sociálnej sféry.

Aktuálne žiješ vo Zvolene?

Ešte na východe som sa spoznala so svojim mužom. Spolu sme sa kvôli jeho práci presťahovali do Zvolena. Na pár mesiacov som sa zamestnala v blízkom hoteli, kým si premyslím, akej práci by som sa chcela venovať ďalej. No prišiel covid a hotel zavreli. Následne som otehotnela, takže počas lockdownu sme mali všetko na jednej kope :).

Potom do toho vstúpila bohužiaľ aj vojna na Ukrajine. Veľmi aktívne sme sledovali všetky správy, internet, sociálne siete. A nielen preto, že naša široká rodina na Ukrajine žije. Spočiatku boli zverejňované napr. videá na instagrame, každý ich pridával a bolo strašné ich sledovať, deprimujúce, smutné, zároveň s takým pocitom bezmocnosti a strachom o príbuzných. Po týždni som si povedala dosť, nebudem to sledovať, idem – musím niečo robiť. Život mi opäť ponúkol novú možnosť ako pracovať a zároveň aj pomáhať. Cez vyhľadávač som si otvorila prvú dobrovoľnícku pomoc, ktorú ponúklo, a to organizáciu Kto pomôže Ukrajine.

Táto linka bola tvoja prvá skúsenosť s prácou telefonického koordinátora?

Po vyplnení formuláru mi takmer obratom poslali link na zoom, kde už bolo prihlásené množstvo ľudí, vysvetlili nám, ako fungujú a ako sa vieme aj my zapojiť. Okamžite som sa do tejto pomoci pustila. Ľudia utekajúci pred vojnou na hraniciach vypĺňali formuláre, so svojimi údajmi, tie sa následne dostáli k nám dobrovoľníkom a my sme týchto utečencov kontaktovali. Zabezpečovali sme pomoc v dvoch situáciách, prvá bola transfer v rámci Slovenska alebo keď cez SR chceli rodiny len prejsť a pokračovať k našim susedom. Často sme im pomáhali len vysvetľovaním alebo tlmočením, opisom ako majú cestovať sami, prípadne, čo potrebujú vedieť, mnohí z utečencov prišli na hranice len s pasom bez žiadnych vecí. Druhá časť bola zabezpečovanie ubytovania, určite sme pomohli mnohým tisíckam rodín. Ubytovanie sme riešili napr. cez individuálne dobrovoľnícke domácnosti k sebe do rodiny (niekto mal voľnú izbu, niekto celý byt) alebo to boli celé zariadenia (hotely, ubytovne, tu v okolí napr. boli veľmi nápomocné voľné zariadenia v Banskej Štiavnici), kontaktovali sme týchto ubytovateľov. Prípadne sme skombinovali transfer na ubytovanie, zase s dobrovoľnými šoférmi. Doteraz mám v mobile uložené číslo na pána s označením „ŠOFÉR ZVOLEN – ANJEL“, skvelého pána Čunderlíka zo Zvolena. Prihlásil sa ako dobrovoľník, opakovane, veľmi ochotne, pomáhal aj s dopravou, a neskôr aj s ubytovávaním.

Veľmi ma tešilo, že dokážem pomôcť a niečo zorganizovať, veľmi obohacujúca skúsenosť. Pôvodne sme mali dohodnutú pomoc s linkou len na 4-hodiny denne, popri malých deťoch. No po veľmi krátkej dobe som z vlastnej iniciatívy volávala aj 8-12 hodín denne a mobil som si sledovala aj v noci. Veľmi intenzívne som takto fungovala dva mesiace.

Ako si sa dostala do CreditCallu?

Ako dobrovoľníci sme vybavovali skutočne tisícky formulárov denne, bolo toho ohromné množstvo a už sa nedalo fyzicky stíhať. Pomoc potom meškala a rodiny sa trápili. Organizácia Kto pomôže Ukrajine oslovila na spoluprácu profesionálne call centrá. A tak sme niektorí dobrovoľní koordinátori prešli práve pod CreditCall.

Od apríla – mája 2022 teda pracujem tu u nás. Ako prvé sme dovolávali nevybavené formuláre, tak ako sme boli zvyknutí. Keďže v niektorých prípadoch pomoc už meškala, niektoré formuláre z marca sa riešili až v máji, utečenci už mali zabezpečené bývanie inak. Našou povinnosťou aj tak bolo ich všetkých obvolať, zistiť, či sú v poriadku, prípadne im pomôcť s niečím iným. Bohužiaľ väčšina tých dotazníkov s uvedenými ukrajinskými telefónnymi číslami už bola neaktívna, buď boli vypnutí kvôli drahému roamingu alebo mali už slovenského operátora. Keďže každý Ukrajinec existuje na viberi, hľadala som ľudí a kontaktovala ich touto cestou. Väčšinou mi odpísali, že je všetko v poriadku, že ďakujú, že sme na nich nezabudli.

Za ten krátky čas si komunikovala s ohromne veľkou masou ľudí, chytil ťa niektorý z príbehov rodín za srdce možno viac ako ostatné?

Skutočne je týchto príbehov mnoho, kontaktovali nás rodiny, že ubytovanie majú, ale keďže odišli z domova len v tom, čo mali na sebe, potrebovali oblečenie, stravu alebo zubnú kefku. Hľadala som spôsoby, ako by im bolo možné pomôcť. Oslovila som viacero cirkevných charitatívnych organizácií. Mám skúsenosti, že väčšinou katolícke charity majú sklady často plné a málokto vie, že sa to dá využiť. Čo sa týka potravín, väčšinou majú skôr trvanlivé produkty, no často sa mi podarilo vyprosiť aj jogurty či ovocie pre deti. Veľa rodín nám neskôr posielali fotky a ďakovali, to zahreje pri srdci a človek má dôkaz, že pomoc je správna.

Jeden prípad z minulého roka je pre mňa nezabudnuteľný, slobodná mamička s dvoma malými deťmi, pochádzajú z Donecka. Táto mama Anastasia mi na moju viber správu odpísala, že síce majú ubytovanie už zabezpečené, no predsa je niečo, s čim by sme jej mohli pomôcť. Dostala sa do situácie, kedy sú deti hladné a ona im nemá čo poskytnúť. Na Ukrajine bola úspešnou právnickou, kúpila si byt v Donecku, ktorý mála krátko, keď pred desiatimi rokmi vznikol vojnový konflikt práve v tejto oblasti. Byt musela opustiť a odišla k svojej starej mame, do menšieho mesta. No minulý rok, po vyhlásení vojny, vojaci zabrali aj tento byt, opäť zostali na ulici. Možno už ani jeden z týchto bytov nestojí, táto oblasť je bombardovaná dennodenne. Začali sme spolu viac komunikovať, zdôverila sa mi, že sa necíti komfortne, lebo celý život bola maximálne sebestačná a teraz je odkázaná ozaj na kúsok chleba, nie je zvyknutá byť v takejto bezvýchodiskovej situácii. Momentálne žije na východe, v obci, kde je fabrika na výrobu interiérov do vlakov. Podarilo sa jej v tej výrobe zamestnať, no prvý plat mohla čakať až takmer 2 mesiace po nástupe. Za ten čas sa jej minuli všetky peniaze, ktoré mala so sebou ušetrené, jej deti bez prikrášľovania hladovali. Moja viber správa prišla asi v poslednej chvíli. Začala som v jej okolí hľadať nejaké charity, ktoré by jej dokázali urgentne pomôcť. Podarilo sa mi ich vzájomne nakontaktovať, sami Anastasii aj pomoc odviezli. S Anastasiou som dodnes v kontakte a skamarátili sme sa. Dokonca neskôr zase ona mne pomohla s právnickými záležitosťami. Novšie správy od nej sú, že je veľmi spokojná, vďačná za všetko, za prácu, za kolegov, v práci ju povýšili, začínala vo výrobe, podarilo sa jej šikovnosťou a snahou vypracovať až do manažmentu. Ich príbeh teda dopadol relatívne dobre, je to silná žena, verím, že sa im bude naďalej dariť. Raz by sa určite rada vrátila na Ukrajinu, kde ju čaká snúbenec, chceli by mať svadbu a žiť tam, doma.

Ako ukrajinská linka funguje dnes, situácia sa možno trocha upokojila, ale pomoc je stále potrebná.

Áno, v lete minulého roka sa to trocha upokojilo, my dobrovoľníci sme dovolali a ukončili všetky otvorené formuláre, a čakali na ďalšie úlohy. Pre novo prichádzajúcich Ukrajincov bol už vybudovaný iný systém registrácie, priamo na hraniciach ich štát priamo rozmiestňoval do svojich ubytovacích zariadení, úloha nás dobrovoľníkov už nebola potrebná v takom rozmere.

Po asi 2 týždňoch sa mi ozval Michal Greschner, projektový manažér ukrajinskej kampane z CreditCallu. Dohodli sme si zoom míting, s tým, že CreditCall linka sa znova spúšťa. Stretnutie sa konalo aj s účasťou partnerov z Unicef/UNHCR, predstavili nám projekt, opísali školenie cez medzinárodné organizácie. Celé to bolo v angličtine, mali sme dvojitý preklad do slovenčiny aj ukrajinčiny, veľmi oficiálna forma, trocha ma to vydesilo, už to nevyzeralo ako „jednoduchá“ dobrovoľnícka pomoc. Viac krát nás zaškolili do nových formulárov a ich vypĺňania, učili sme aj telefonáty vybavovať inak, s inou formou finančnej pomoci pre utečencov. Týmto začala nová Linka pomoci  OSN – Unicef/UNHCR. Aktuálne je mojou úlohou, nakoľko hovorím slovensky aj ukrajinsky, sledovať a odpočúvať hovory, či sú správne, či sú pomoc a informácie od operátorov poskytované adekvátne, ďalej aj zaškoľovať pri úpravách v projekte. Množstvo operátorov sa od začiatku pomenilo, niekde Ukrajinky z linky skončili, inde zase pribudli, podľa toho kam ich zaviedla ich životná cesta. Teraz máme 5 stálych ukrajinských operátorov.

Unicef poskytuje pomoc deťom a ľudom s postihnutím, UNHCR zase pomáha finančne všetkým rodinám všeobecne cez mesačné dávky. Pomoc, jej náležitosti a parametre sa priebežne upravujú každé dva mesiace, podľa potreby, prípadne podľa aktuálnej utečeneckej situácie. Zároveň sú Ukrajinci priebežne monitorovaní a aktualizovaní, či sa stále nachádzajú na Slovensku, aby mohla byť pomoc poskytovaná.

Ako konkrétne pracujete na CreditCall Linke pomoci?

Jedna časť našej linky zabezpečuje finančnú pomoc. Volajúcim robíme registráciu na poskytnutie finančných príspevkov, pomoc je poskytovaná v rôznych úrovniach. Od našich operátorov dostanú informácie, čo všetko treba doložiť k registrácii, na aké adresy treba ísť, čo kde vybaviť. Vypíšeme s nimi formulár a ten odošleme ďalej. Prípadne ich priebežne vyzveme cez sms na nejaké doplnenie. Je to veľmi individuálna pomoc, tzv. doplnková pomoc pre rizikové skupiny. Záleží aj od toho, či je utečenec už aj zamestnaný alebo aká je jeho celková situácia.

Druhá časť je Protection, teda ochrana ľudí. Tu ide o veľmi chúlostivé témy či prípady, utečenci nám volávajú kvôli diskriminácii, šikane ukrajinských detí na školách, ženy kvôli znásilneniam, ale aj kvôli neposkytnutej zdravotnej pomoci, často zabezpečujeme psychológa aj psychiatra pre deti i dospelých, taktiež právna pomoc. Sú to veľmi ťažké telefonáty, často ľudia plaču do telefónu. Volala napríklad mama, že dieťa jej v škole bijú a učiteľ ich podporuje, škola a vedenie nezakročia, neriešia, rodičia sa dočkajú od školy len výsmechu, že keď sa im nepáči, nech idú naspäť na Ukrajinu. Môže to byť len tvrdenie jednej strany, no často je to krutá realita a to je neprípustné. Všetky prípady musia operátori zaznamenať do iných systémov ako urgentné riešenia, a ďalej sa už riešia situácie utečencov mimo našej linky, cez Ochranu ľudí.

Čo je rozdielne, a chvíľu som si musela zvykať na zmenu, keď som volala ako dobrovoľníčka, bola som s rodinami v kontakte, kým sme ich situáciu nejakým spôsobom nevyriešili. Teraz naša linka funguje tak, že dostaneme formulár, ktorý spracujeme a posielame ďalej klientovi, že už vlastne nevieme ako sa daná rodina má, kde a ako skončila. Priebežne som v kontakte so zástupcom klienta, kde si referujeme, ako linka funguje, či všetko ide bez problémov, povieme si novinky, zmeny. Aj dnes sa však vyskytnú prípady, kedy prosia ľudia o inú pomoc, ako naša linka poskytuje. Neúplné rodiny s malými deťmi, dôchodcovia, ktorí sú bez prostriedkov, kvôli napr. technickým problémom. Alebo je mnoho matiek, ktorým deti nechcú zobrať so škôlok, lebo nie sú miesta. Často aj teraz oslovujem o pomoc nejaké charitatívne organizácie. Mnoho ľudí sa už ozýva priamo mne, nie cez našu infolinku. Sledujem stále ich cesty a osudy. S rodinami, ktoré zostali v okolí Zvolena, sa aj osobne stretávam, zostali sme kamarátmi a stále spolu niečo riešime.

Vráťme sa ešte na začiatok, dlho žiješ na Slovensku, nezabudla si hovoriť po ukrajinsky?

Ukrajinským jazyk som plynule hovorila do šiestich rokov. Po presťahovaní sme doma síce ešte ukrajinsky rozprávali, ale aby sme sa lepšie začlenili aj v škole, slovenčina bola nutnosť. Neskôr to už boli len prázdniny u starkej a rodiny na Ukrajine, časom sa síce ukrajinčina zhoršila, ale rozumeli sme. Viac som začala používať ruštinu, aj filmy cez internet boli viac v ruštine, a v Grécku som žila v ruskej komunite. No akonáhle začala vojna a aj moja práca na linke, ruštinu som úplne vypla a ukrajinčinu som po týždni telefonátov mala pekne vycibrenú.

Ako vnímal tvoj muž dobrovoľnícku prácu, takmer nonstop na mobile? Prípadne aké boli a sú reakcie tvojho okolie na tvoju prácu alebo utečencov všeobecne?

Myslím, že bol a je na mňa hrdý, kamarátom sa chválil :). Plne akceptuje a chápe všetky hodiny, ktoré som pomoci venovala, hodiny o ktoré som možno ochudobnila jeho a deti. Cítim jeho veľkú podporu a je určite rád, že som nesedela a netrúchlila, ale zapojila sa a riešila. Viete ako to je, keď má mama dobrý pocit, má dobrý pocit celá rodina :).

Určite som sa stretla aj s negatívnymi reakciami okolia. Aj na linke sa nám utečenci často sťažujú na takéto reakcie, diskrimináciu, neľudský prístup. Zdá sa mi, že viac skeptickí alebo neprajní sú ľudia na východe, ktorí to však asi ani nemyslia zle, len sú k vojne bližšie ako ostatné Slovensko a tým, že majú utečencov vo svojim regióne najviac. A často sa tam samým Slovákom nežije ľahko.

Je veľmi smutné, že sa s takými reakciami Ukrajinci stretávajú v zdravotníctve, kde by to malo byť práve naopak. Nezriedka sa stáva, že potrebujú urgentnú zdravotnú pomoc. Po slovensky ja volávam sanitku, lebo naši operátori hovoria len ukrajinsky. Dispečing ma často odbije, že veď nech idú na urgent, proste sanitka nepríde, odmietne. Hľadáme iné cesty, no s pohotovosťami a urgentami je na Slovensku všeobecne problém, a čo ešte taký utečenec, ktorý nemá auto. Ak sa aj podarí, že na nejakú pohotovosť príde, odbijú ho, že má ísť na iný urgent, alebo má ísť s chorým dieťaťom inde, nemocnice ich posielajú hore dolu, nakoniec im často ani nepomôžu. Takýto prípad sa reálne stal, keď dieťa krvácalo, a neošetrili ho. A bol to jeden prípad z mnohých. Niekedy to môže až hraničiť so šikanou. Napriek tomu, že lekári sú povinní ich zobrať na ošetrenie, alebo prijať medzi obvodných pacientov, často sa to nedeje. Napriek tomu, že majú Slovensko ako dočasné útočisko, majú k tomu príslušné zdravotné poistenie, že sú tu dlhodobo, aj tu pracujú, stále sa to stáva. My na linke každému posielame informácie z oficiálnej štátnej stránky, na čo všetko majú nárok, aj ohľadom ošetrenia, odporúčame im, aby to u neochotného lekára vždy ukázali.

Si v kontakte so svojou rodinou z Ukrajiny, zostali tam aj napriek vojne alebo prišli za vami na Slovensko?

Počas celého obdobia sme neustále všetci v kontakte, všetky informácie sme mali z prvej ruky. Naša rodina pochádza zo západnej Ukrajiny, kde je relatívne pokoj, i keď samozrejme bezpečne tam nie je nikde.

Občas sa bombarduje aj týmto smerom, babka viackrát cítila, ako sa jej trasie dom. Našťastie je to západ. Zatiaľ nikto z nich nechcel odísť, okrem jednej zo starých mám, tá zo zdravotných dôvodov a po operácii bola nútená odísť a žije u mojich rodičov. Jeden z mojich strýkov je mestský poslanec, takže ten odísť nechce ani nemôže, organizuje pomoc v regióne, a jeho rodina zase chce zostať s ním. Druhá babka za nič z domova neodíde, starých ľudí nezmeníte, ale zase nájde pozitívnu vec aj v najhoršej situácii.

Naša vzdialenejšia rodina žila v Charkove, východ Ukrajiny, tam to bolo veľmi zlé. Mali pôvodne prísť k nám, nakoniec sa rozhodli pre Nemecko. Najhoršie boli prvé 2 mesiace, situácia v meste bola tak zlá, že sa nevedeli dostať preč. Mesto bolo obsadené rusmi, neustále vybuchovali bomby, doprava, vlaky nejazdili, autami sa cestovať nedalo. Ak vlaky išli, boli ostreľované a neúnosne preplnené, ľudia aj 12 hodín stáli vo vagónoch, namačkaní na sebe, len s pasom v ruke, batožina ani nebola povolená, zachraňovali sa len holé životy. Vládol strašný chaos a panika. Moja rodina celý čas hľadala niekoho, kto by ich dostal z mesta, stálo to nemálo peňazí a bol to veľký risk, no šťastne sa dostali preč.

Práca alebo všeobecne komunikácia s ľuďmi, utekajúcimi z domova a vo veľmi obtiažnej situácii, je zrejme emočne náročná.

Áno je, sú to veľmi silné emócie. Človek, ktorý to nezažil na vlastnej koži, ten strach o holý život, nikdy nepochopí. Prežívame s každou rodinou jej príbeh, problémy. Nie raz sa stalo, že aj operátorka sa rozplakala. Určite to nezvládne každý, je to náročné. Volať by na našej linke mali tí silnejší, pokojní, reagovať treba s chladnou hlavou, aby sme vedeli kvalitne pomôcť. Musíme sa vedieť aj odosobniť, aby sme na seba neprenášali ťažkosti utečencov, ale zase naopak musíme byť citliví a empatickí.

Mňa osobne aj náročnosť tento práce neskutočne napĺňa a dobíja energiou, chcem ešte viac pomáhať. Keď som len sedela doma a sledovala správy, bola som depresívna, nič som nerobila, takmer som nemala chuť žiť. Takto to určite cítilo mnoho ľudí. A akonáhle som začala rozmýšľať, čo kde by som mohla, a reálne aj pomáhať, zmenila som to na pozitívne myšlienky, stala som sa silnejším a odolnejším človekom. Uvedomila som si, že pomáham nielen cudzím ľudom, utečencom, ale vo finále aj svojej vlastnej rodine, som energickejšie, veselšia, veci mi idú od ruky. V takýchto chvíľach si človek začne viac uvedomovať hodnoty, čo je skutočne dôležité v živote. Nie dobrý plat, veľké auto, drahé oblečenie, ale to že žiješ, si v bezpečí, zdravý, najedený, a nikto ťa nechce zastreliť.

Zmeňme teraz tému, poďme na veselšie záležitosti. Verme, že sa situácia čoskoro pozitívne vyrieši, Linka pomoci už možno nebude potrebná. Plánuješ aj naďalej zostať v CreditCalle alebo príde na rad pôvodný interiérový dizajn? 

To už asi nie, na to som už stará 🙂 a som aj mentálne úplne inde. V CreditCalle chcem určite zostať aj keby linka skončila. Ja vlastne už som plnohodnotný zamestnanec. Momentálne na ukrajinskej linke pracujem ako supervízorka. Pracujem aj na projekte Global Payment. Okrem svojich skvelých šéfov na tejto firme zbožňujem jej celkovú priateľskú atmosféru, že si všetci tykáme, dobre sa tu cítim. V predchádzajúcich zamestnaniach to bolo skôr také strohé, všetci boli v pozore, že prichádza šéf. Veľkým benefitom je pre mňa aj práca z domu, viem tráviť viac času s rodinou. Čerstvo  sme  sa  presťahovali  mimo  Zvolen, takže (ne)dochádzanie na pobočku je výhodou. Budem určite šťastná, keď budú šéfovia spokojní s mojou prácou a nechajú si ma v CreditCalle dlho.

Ako tráviš čas doma, po skončení pracovného dňa, keď sa vypnú telefóny a počítač? Skončili prázdniny, škola priniesla nové povinnosti, prezraď nám ako to máš s voľným časom.

Obaja s mužom pracujeme väčšinou z domu, on v pracovni, ja som zamknutá pri stole v spálni. Keď volávam Global, potrebujem mať kľud, aby mi tam dcérky nebehali. Akonáhle prepnem na ukrajinskú linku, už sa odomykám :). Po práci si rada pocvičím, ak sa nedá, idem variť. A čaká ma celá domácnosť. Výhodou je, že máme dvor, takže deti majú o zábavu postarané. Pohráme sa, v lete sme sa opaľovali, teraz trávime čas väčšinou len doma, tu je nám najlepšie. A keď stihnem, samozrejme treba urobiť príspevky na sociálne siete, rada varím a pečiem, takže všetko treba zdokumentovať, je to lepšie ako kuchárska kniha, keď nejaký recept zabudnem.

Na záver by som rada pridala malý odkaz pre všetkých ľudí: „Ži a nechaj žiť! Žime všetci tak, ako sa každému páči, nesúďme a nestarajme sa do iných ľudí. Riešme všetci len svoj vlastný život. Buďme na seba všetci dobrí, tolerantní, rešpektujme iných a ich rozdielne názory. Život bude tak krajší, lepší a nebudú vojny„.

.

Prečítajte si viac: Príbehy CreditCallu: Juraj Balogh, výkonný riaditeľ